Memoáre, Neskorý novovek (1848 - 1914)

Ilavský región očami cestovateľa Gustáva Laskomerského (1877)

Cestopisy sú skvelým historickým prameňom k tomu, aby sme aj my, ľudia dvadsiateho prvého storočia, získali možnosť nazrieť do každodenného života našich predkov. Iste, sú to veľmi subjektívne pramene, ich autori zapísali len to, čo sami považovali za zaujímavé, môžu byť veľmi skreslené – to, čo cestovatelia videli počas krátkeho pobytu nemusí vyjadrovať bežný život danej obce. Z doby, z ktorej väčšinou nemáme fotografie, sú ale práve cestopisy dostatočnou náhradou, vďaka bohatému (niekedy aj veľmi stručnému) opisu, sa môžeme doslova premiestniť v čase a autorom opisované miesta vidieť živo pred sebou.
Cestopis Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského nepatrí svojim subjektívnym pohľadom na krajinu Trenčianskej župy medzi výnimky, práve naopak. Niektoré, pre nás dnes významné miesta, opísal značne lajdácky, iné doslova ignoroval a ďalšie spomenul v súvilostiach, ktoré nám dnes nedávajú veľký zmysel. Práve v tom tkvie čaro takéhoto čítania. Keby sme vybrali desať dnešných čitateľov Ilavského regiónu a poslali ich pešo z Dubnice do Ladiec, dostali by sme desať rozličných príbehov, napísaných z vlastného pohľadu, každého zaujme niečo iné, každý bude považovať za zapísaniahodné iné udalosti. Tak je to aj v tomto prípade.

Kto to vlastne ten Gustáv Zechenter-Laskomerský bol? Preslávil sa najmä svojimi humoristickými článkami, bol publicista, ale tiež lekár, geológ, botanik – typický človek 19. storočia zaujímajúci sa naraz o viaceré vedné odbory, Stredoslovák, zapájajúci sa do národnoemancipačného hnutia. Bol katolíkom, sympatizantom štúrovského politického programu, hoci do ich radov priamo nepatril. Spoluzakladal Maticu Slovenskú aj Muzeálnu slovenskú spoločnosť, dožil sa úctyhodného veku 84 rokov a zanechal po sebe množstvo publikačnej činnosti. Už ako zrelý 53-ročný muž sa vybral na cestu po Trenčianskej župe, našťastie pre nás sa rozhodol svoje zážitky spísať do cestopisu s názvom “Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska”, vydaného v roku 1877. Svoju cestu pre nás začne celkom netypicky v obci Zliechov, prišiel tam z Prievidze. Nechajme teda hovoriť priamo Gustáva o jeho zážitkoch v tomto regióne a o tom čo on sám považoval za spísaniahodné.

Zopár drobných editorských poznámok: niektoré pasáže textu som sa rozhodol vymazať, nakoľko by boli pre dnešného čitateľa absolútne nepochopiteľné, Gustáv píše jazykom 19. storočia, používa latinčinu, nemčinu, madarčinu a hlavne dobový dialekt, opisuje veci a používa prirovnania, ktoré dnes nepoznáme. Nijako sa vymazaním textu nestratil význam príbehu, ten je zachovaný v celku. Niektoré pasáže, pri ktorých som očakával nezrozumiteľnosť dnešnému čitateľovi, som si dovolil okomentovať s vysvetlením. Ak bude mať niekto potrebu čítať celý, neupravený cestopis, môže tak urobiť kedykoľvek vďaka Zlatému fondu denníka SME, ktorý aj tento literárny klenot sprístupnil a zdigitalizoval na stránke www.zlatyfond.sme.sk.


Zliechov

Čím viac sme sa blížili k Zliechovu, tým viac vystupovala cesta, a pri samej obci dosť strmo. Okolie Zliechova urobilo na mňa dojem kraja okolo Lužnej alebo Magurky v Liptove. Badať po všetkom, že sa človek blíži k nebu. Najhlavnejšia, kultivovaná bylina sú zemiaky. Pomedzi zemiakmi zhýnajú sa v plátenných, izabella žltých (hnedastých, zažltnutých pozn. autora), veľmi jednotvárnych košeliach upískané ženy. Čepce majú z nebieleného plátna, rohaté, akoby v nich mali zakrútené na obe strany po jednom oštiepku. Dievčatá pásli pekný, skoro bezvýnimočne brunastý statok. Nebožatá podobali sa Beduínom. Burnus (plachtu) mali pretiahnutý cez hlavu a okolo krku stiahnutý, spodok visel voľne, a tak chránil im hlavu v podobe priliehajúceho čepca a spodok tela v podobe plédu. A tvár kukala von akoby z okrúhleho rámca.
Na severovýchod vypína sa mohutný vrch Strážov. Ako nás zazrel, pozdravil nás, zosnímuc z temena sivý zaľahnutý oblak. Po stranných lúčkach javili sa sem-tam roztratené koliby a štále. Obec Zliechov leží 2760 stôp nad hladinou morskou. Od prievidzského hostinca (894 stôp) vystúpili sme teda o 1866 stôp.
Zliechov je obydlený široko-ďaleko známymi sklenármi. Do krosien, na chrbte pripravených, naberú sklo v tablách, hlubených nádobách a obrazoch, a tak s dlhou týkou v ruke, v dlhých kabaniach putujú chudáci po svete, aby to, čo im doma skúpa pôda poskytnúť nevládze, vyhľadali si kupčením v cudzine. Títo mravci, tak ako i naši drotári, čipkári, plátenníci, šefranníci, brdári a olejkári a tým podobní podomoví kupci, rozpŕchnutí na všetky strany sveta, len na veľké sviatky Vianoc a Veľkej noci, i to nie vždy, prichádzajú domov na opekance a koláče. Mnohí z nich zloží krosná a kosti v cudzine a jeho nerozlučná palica zastaví sa mu na hrobe sťa pomník jeho nepozorovaného bytia.
Vyjdúc na rubikon svojej púti, stál som ako Herkules na rázcestí. Krčmár, táto stelesnená obecná inteligencia, upravil nás na cestu a odtiaľto šlo to hlboko vrezanou strmou dolinou. Bože, komu to tu napadlo osadiť sa a kedy? Príčina to musela byť veľmi smutná, snáď v taký čas, keď dolné úrodné kraje bývali znepokojované a napadúvané nepriateľmi. Buď tomu akokoľvek, ale i tu meno nič dobrého nezvestuje; lebo Zliechov alebo Zlýchov dosviedča, že chudáci občania pre zlú chovu sú prinútení chlieb si inde hľadať. Si non e vero e ben trovato (z taliančiny “Ak to nie je pravda, je to dobre vymyslené”, pozn. editora). Pravda je a istý príznak okolných akostí, že miznutím bohatej nivy a pohodlných krajov miznú i panské byty. Hodná chvíľa tomu, čo nám paláce a hrady z vidiny zmizli. Tieto kraje sú len pre kabaňu a pre ovseniacky žalúdok.
Nedoprial mi čas, aby som sa s touto obcou dlhšie zabával, s obcou, čo sa viac dotýka neba ako zeme.
Hneď pri samom Zliechove, ako sme sa nadol klonili, stretli sme sa na úzkej ceste so zliechovskými voziarmi. Vozili skaly hore, čo sa mi tak zdalo, akoby do mora vodu liali. Dobrých ľudí sa zmestí, ale títo nemuseli byť dobrí, lebo sa nepratali. Vystúpili sme, koľko sme mohli; ale to nepomohlo nič a neprekazilo hromženie jedného mladého pohoniča: „Fíre, ebatta ti, mer mi madarok vadung.” (lámaná maďarčina: “Na bok, psia krv, lebo my sme Maďari!”, poznámka editora). Ja som ihneď pred touto istotne vysokou kultúrou na Zliechove (2760 stôp) strhol širák a nevedel som v svojom predivení v náhlosti dať svojmu citu iného výrazu ako v slovách: „Až naveky amen!“ Toto pohlo jeho kamarátov k homérskemu smiechu. Škoda, že nie som kultúrministrom, ten chlap by bol posiaľ škôldozorcom. No na to všetko sme sa chvalabohu predsa neprekotili, lež pri medzinárodnom pokoji rozišli.

EDITOR: Gustáv opísal Zliechov mimoriadne podrobne, takýmto opisom sa pýšiť nemôže ani Ilava, ani Dubnica, ani žiadne iné mesto. Zachádzal do detailov ako sú pestované plodiny, ľudový odev aj remeslá Zliechovčanov, zamýšľa sa nad etymológiou názvu Zliechov a tiež nad tým, prečo niekto osídľoval dedinu uprostred hôr. Stala sa mu tiež príhoda, o ktorú sa chcel podeliť. Keď schádzali zo Zliechova smerom na Košecké Rovné, pri ceste boli rozložení Zliechovčania so svojimi vozmi, na ktoré nakladali skaly – blokovali cestu. Vycítiť z textu, že Gustáv očakával konflikt, Zliechovčania sa z cesty neuhli a keďže Gustáv a jeho doprovod boli cudzí (evidentne aj inak oblečení, inak upravení), mysleli si domáci, že to budú Maďari, či skôr Maďaróni, preto na nich posmešne pokrikovali lámanou maďarčinou. Ked ale Gustáv odpovedal po slovensky “Až na veky amen”, obe strany sa na situácii zasmiali a na ceste sa obišli.

Košecké Rovné

Dolu zostúpiac, prišli sme do Rovného, čomu však meno úplne nezodpovedá, lebo som nič rovného nevidel, nevynímajúc ani tých chlapov, čo sa z trhu domov klátili. Toľko je isté, že na súdny deň anjel tam bude musieť silne trúbiť, aby chudákov Rovňanov v tej hlbočine pobudil.
Zápole z oboch strán dolinky sú strmé, hrozné, to biele, to červené. Na chodníku zo Zliechova proti Mojtínu, pod sedlom v sivom vápennom mergli, má sa nachodiť skamenelý Aptychus pusillus a Terebratula dyphia (druhy skamenelín, pozn. editora). Javia sa tu, nakoľko mi bolo možno súdiť z voza, biele, sivé dolomity, červené krinoidové vápennáky a hrčavý úskalný vápennák (Klippenkalk). Tieto posledné, vypínajúce sa v hrozivej výške nad dolinou, s roztečenou červenou farbou vynímali sa zvláštne, akoby im čučoriedky z hrtana vytekali.
Medzitým cesta nás viedla vždy len dolu a dolu, a ľahko by sa nám bola stala otupnou, keby ju z trhu z Košeca naspäť sa vracajúci trhovníci neboli obživovali. Na každých dakoľko sto krokov stretali sme húfy horského ľudu, obyčajne v sprievode hoviad, ale obyčajne i s dokonalou opicou. Veru častejšie tvrdo bolo rozoznať, či gazda hovädo — a či hovädo gazdu vedie. Ba čo viac a čo horšie, mnohý vypijúc rumplík páleného, staval sa opitý za celý liter. A v tom väzí hrozný hriech, že náš ľud v opilstve akýsi junácky výraz, akúsi zásluhu chlapstva zamýšľa. Ani zďaleka nehúta, že ožranstvo je ošklivým hriechom.
Po dlhšej chvíli začínala sa cesta rovnať, jarok prestával hrmotne skákať a tu i tu videli sme vedľa cesty zase lúky a úzke polia, naľavo vbok jednu, pozdejšie i druhú dolinu s cestou a po nej putujúci dedinský ľud v sviatočnom trhovom rúchu; pravdepodobne boli to obyvatelia z Kopca.

EDITOR: V časti o Košeckom Rovnom sa po prvý raz Gustáv prejavil ako geológ, vo vysokých skalách hľadal skameneliny. Čuduje sa nad tým, pečo sa Rovné volá Rovné, keď tam nič rovné nie je, tiež prvý raz natrafil na opilcov – v čase jeho návštevy sa v Košeci konal trh, preto sa počet opilcov bude stupňovať. Spomína tiež jednou vetou aj sviatočne oblečených dedinčanov z osady Kopec.

Košecké Podhradie

Prišli sme do Košeckého Podhradia, kde sme už zase zočili pekné, dobre pestované ovocné stromy, vysadené okolo chalúp. Nad obcou, na výbehu ešte vyššieho vrchu stojí malebný hrad Sokol, pravda, už v rumoch; ďalej na sedle tohože kopca stoja pekné panské majere. Ako táto veleba zašlej slávy bojovných, ba veru i zbojníckych vekov púta a prejíma srdce citlivého človeka, tak pútajú myseľ bádateľa geognostických pravekov pozostatky tajných prírodných dejov, uložené v okolitých vápennákoch. Jasné bedlivé oko nášho Dionýza Štúra preniklo tieto velikánske jurské zápole a jeho pero vyzradilo nám v ich hlbinách uschované poklady. Podľa D. Štúra jestvuje na ceste z Mráznice do V. Podhradia sivý merglový slinec, a v tomto slinci našiel on nerasty: Ammonites Nisus. d’Orb. A. Astierianus, A. Honoratianus.
Od Podhradia a či Sokolovho, ktoré nazerá zo svojho povýšeného stanoviska už do širokej považskej doliny, berie na seba celé okolie úhľadnejšiu tvárnosť. Celá príroda zdá sa byť umytou, učesanou. O krátky čas nachádzali sme sa v považskej doline v oči Váhu. Keď sa tak človek celý deň medzi vrchmi po dolinách plietol a nad hlavou visiace zápole hrozili ho každú chvíľu zachlopiť, veru dobre mu padne a vydýchne si, keď zase ďalší obzor sa mu usmieva, a keď voľnejšie oči po nivách a ďalších hôrnych reťaziach môže rozháňať.
Dolina otvára a šíri sa viac a viac; tu jej podlaha pozostáva z novotvorných vrstiev (neogén), povrch však z potopných (diluviálnych) nánosov a rozličnými vodnými prívalmi zo Strážovských končiarov splavených väčších-menších kamenných okrúhlic. Povrch celého útvaru je rovný, k Váhu slabuško nachýlený, vejáru podobný.

EDITOR: Vidíme, že Gustáv opisuje to, čo zaujíma jeho – geológiu, čiastočne hospodárstvo. Pochválil ovocné sady domácim.

Košeca

Košecu tešili sme sa veľmi, lebo sme tu úfali do poriadku uviesť naše trochu derutírované žalúdky, a to tým viac, že Košec je mestečko, kde sa práve vydržiaval trh na statok, ktorý sme postretávali. Plnými veslami hnali sme do hostinca. „Panem a syrcenses“ (chlieb a syr, pozn. editora) sme pýtali, ale náš hlas bol ohlušený hukom sedliackych pijanov, ktorý ozýval sa za vypraženou rajnicou smrdiacej a preplnenej pijárne. Veľmi uníženým hlasom utiekal som sa k hostinskej, ale odpoveď znela, že už dávno po obede a že ani nestačí. V zúfalstve opísal som jej našu cestu a živými farbami predstavil som jej pred oči naše vypitvané žalúdky. Zúfalé položenie dodalo mi toľkej výrečnosti, že konečne povolila, že nastolí kóšer mäso, aké sa práve varilo pre muža, navracajúceho sa z cesty. Prepadené kóšer mäso bolo tvrdé ako krčmárkino srdce; chrúmalo nám pod zubami, ako keď levov v menažériách kŕmia. Čo nedostačilo mäso, vynahradil šalát, akýsi druh lopúcha s olejom — tým a takým, akým lesníci puškové cievy a stroje natierajú. Ostatok dotisli sme chlebom; naozaj dobre nám chutilo víno. Nuž žalúdok predsa obsiahol dačo teplého a hovädzieho a človek sa dobre cíti, keď takto s hovädzinou do potyku príde.
Pokým zasa kone svoj olovrant skončili, vyšiel som na dvor a obzeral som hemžiaci sa, jednajúci, kričiaci ľud. Statok všeobecne pekný a čistý, veru v najviac pádoch svojich chovateľov prevyšujúci, bol silne zastúpený. Chlapov málo som videl celkom triezvych, a keď som porovnával, nuž sa mi oči rohatých zverov o moc múdrejšie, alebo aspoň opatrnejšie zdali byť ako tie ich opitých pánov, ba v daktorých som vyčítal akési opovrženie. Keď tieto chudiatka, tiež božie stvorenia, od hladu ručali, hajdákali holomci oprekot pri pálenčisku; no, nepoviem, že všetci, ale väčšina. I tu presvedčil som sa o tom, že slovenský pospolitý ľud je vtipný i dobrosrdečný, ale i ľahkomyseľný, a to veľmi. Kus viac sebavedomia by mu neškodilo!
Neďaleko tohoto rámusu na výšine stojí v kontraste s týmto pekný, solídny kostol obhradený živým plotom, pri ňom fara, ktorej cteného obyvateľa práve som sa priberal navštíviť, keď tu heslo pohoniča zaznelo: „Ďalej!“ Košec je skromné mestečko, má však známu a dejepisnú minulosť, ktorej svedkovia, okrem pochybných historických, sebe odporujúcich zpráv, celkom zmizli.
Pod tými svedkami rozumieme Košecký hrad, ktorého ani najmenšie rumy už nevidieť. Povedá sa, dokázané to tuším nie je, že tu kedysi prebývali červení mnísi. (…)

EDITOR: Opäť subjektívny pohľad na krčmárku v Košeci, hladný Gustáv a jeho súputníci neboli spokojní s úpravou mäsa. Niektorých Košečanov prirovnal k dobytku, práve preto, že v tom čase mnoho z nich bolo značne podgurážených páleným alkoholom. Spomína tiež kostol a samozrejme hrad, ktorý už v jeho čase existoval len ako ruina.

Pruské

Na pravom brehu Váhu skvejú sa zďaleka a pútajú pozornosť cestovateľa skvostné búdy Pruského. Tu sídli boháč a chýrečný hospodár gróf Koenigsegg.

Ilava

Neďaleko poniže Košeca leží Ilava, tiež úhľadné mestečko s peknými domami. Zďaleka pozorované vypínajúce sa stavisko je štátny žalár, určený pre zločincov, odsúdených na mnoho rokov. Mladý lekár mi povedal, že ich na tento čas tam ubytovaných má byť ďaleko vyše štyristo. Sú to veselí kompáni: podpaľači, vrahovia, zbojníci. Vysoké stavisko s príslušnými budovami, strážené vojskom, ohradené je múrmi a záhradami. I pekný kostol je v objeme hradu. Hrad, ako všetko, čo staršieho jest, prežil tiež rozličné osudy. Bývali v ňom až do časov cisára Jozefa mnísi trinitári a mali tu, ako sa povedá, prvý kláštor — tak ako piaristi v Prievidzi. Medzi inším ich úlohou bolo lapených kresťanov, tureckých otrokov, vykupovať zbieranými almužnami. Takhľa bol tiež v Španielsku pomocou takýchto mníchov chudák, od vysokej šľachty zabudnutý Cervantes od Saracenov vykúpený, za čo potom napísal satirického Dona Quijota, namiereného oproti dreveným obyčajom španielskej šľachty.
Divná sa to teda stala premena so staviskom Ilavského hradu, ktorý bol pôvodne venovaný na tak vznešené ciele. Nuž ale deje tohoto hradu siahajú ešte oveľa ďalej. Kedysi volala sa vraj Ilava Levou, a to za kráľa Ľudovíta I.,okolo r. 1385. Za Matiáša kráľa dostal Ilavský hrad darom Blažej Maďar za svoje verné služby, konané pri sbore Čierneho pluku. Dcéra tohoto vydala sa vraj za srbského junáka Paľa Kneza (Kiniži), toho šuhaja, čo Turkov doma mečom rúbal. Bol on teda tureckým „holenderom“, ako sa teraz menuje stroj v papierňach na posekanie ránd. Pozdejšie prešla Ilava zase na druhý rod, ale tiež juhoslovanský, Ostrožičov, z Chorvátska pošlých. Títo naši bratia Chorváti často usadzovali sa medzi Slovákmi, tak: Keglevič, Festetič, Markovič a iní. (…)
Ostrožič, majiteľ Ilavy, dal sa nakloniť Petrőcimu po dlhej práci k sprisahaniu oproti cisárovi Leopoldovi; následkom čoho, aby život zachoval, zutekal. Ilava pripadla štátu. Ďalším jeho majiteľom bol gróf Chr. Breuner, potom primas Juro Szécsényi a tento r. 1692 pretvoril Ilavský hrad na kláštor trinitárov. V rákóciovských vojnách musela Ilava preniesť mnohé drancovania.
Výška nad hladinou mora je 116 siah, a to v ilavskom hostinci, kde som pil znamenité gr. koenigsegské pivo. Kotlina ilavského okolia pozostáva z novotvorného piesočníka (neogén) a pri Váhu z nánosu.

EDITOR: V Ilave zaujala Gustáva pochopiteľne väznica. Prekvapivo podrobne poznal dejiny mesta, opisuje detailne jednotlivých zemepánov z ďalekej minulosti. Nenechal si ujsť ani pivo z ilavského pivovaru.

Klobušice

Z Ilavy prešli sme ďalej Klobušice, kde býva zemianska rodina tohože mena, ďalej obec Prejtu.

Prejta

Povyše obce pri ceste stojí chatrný domec s veľmi významnou osobnosťou, ako to sám nápis nad dvermi jasne a zreteľne poukazuje. Je to sídlo cigánskeho vajdu, ktorého moc a vláda rozprestiera sa po blízkych a ďalekých cigánskych kolibách. V akých širokých medziach vajda svoju potentátsku vládu dáva najavo, či svojho ambasadora má zastúpeného pri carihradských konferenciách, to vám zradiť nemôžem. Zovnútornosť tohoto vladárskeho bytu poukazuje, pravda, na skromnú myseľ a ešte skromnejšiu civilizáciu svojich obyvateľov. No, pamätné je to predsa.

EDITOR: Jeden z dnešného pohľadu ťažko predstaviteľných príbehov, Prejtu Gustáv opísal ako dedinu, v ktorej sídlil mimoriadne vplyvný cigánsky vajda. Paradoxom je, že dnes sa v obci typicky rómske rodiny nenachádzajú. V tom čase to ale pre neho bola taká “pamätnosť”, že jej venoval viac riadkov, ako Klobušickému, či Dubnickému kaštieľu.

Dubnica nad Váhom

Za Prejtou nasleduje mestečko Dubnica, kde hlavným majiteľom je rodina Sina, rodina to, ktorej otec, pôvodom Grék, dal vystavať oproti Akropolisu pri Attine (Athene) za 30 000 drachiem pekný hvezdársky palác. Ako tam, tak i tu a inde v jeho rozsiahlych panstvách vidieť boháča. V Dubnici sú jeho pekné sady.
No ale nielen barón Sina, nielen Koenigseg, ale i druhí, napr. Pijaček, honosia sa samo v sebe už v peknom okolí krásnymi záhradami a parkmi. A pospolitý ľud tiež kráča za nimi, ozdobujúc role ovocnými, v radoch sadenými stromami. A to jedno k druhému dáva celému i tak zaujímavému kraju tvárnosť velikánskej záhrady. Dubnica bola majetkom, ba i bývaním známej mohutnej rodiny Illésházyovskej a dubnický kaštieľ bol chýrnym krásou, ako i zbierkami. Illésházyovci vymreli úplne.
Oproti Dubnici vpadá pri Nemšovej, kde sa práve toho leta utopilo toľko pútnikov, do pravého brehu Váhu z Moravy cez hraničné Karpaty sa predierajúci potok Vlára. Touto dolinou zamýšľajú uhorskú železnicu cez Trenčín hore Vlárou spojiť s moravskou traťou.

EDITOR: Z textu vycítiť obdobie sedemdesiatych rokov 19. storočia, v tom čase neexistovala ani železnica, na stole boli len plány, kadiaľ by vlastne mala cez Považie viesť. Opisuje tiež hrozné nešťastie, pri ktorom sa množstvo pútnikov (možno idúcich na púť do Dubnice) utopilo vo Váhu pri Nemšovej. Dubnica na Gustáva pôsobí ako vkusne upravená záhrada.

(…)

Červený Kameň a Vršatské Podhradie

Priam ako sme sa blížili ku vážskemu riečišťu, behal nám zrak po Nemšovských vrchoch. Tam za Váhom má sa nachodiť s klisurským vápennákom i krásne skamenelý Ammonites athleta. Ďalej sa objavuje Červený Kameň a strminy s rumami Vršateckého hradu (Löwenstein, Oroszlánykő). Tento hrad od skaly ani nerozoznať; je on z tej istej látky a tak opovážlivo stavaný ako snáď žiaden v celej uhorskej krajine.
Rok jeho stavania je neznámy. Za tatárskych časov už stál. A ktozná, kedy už prvej? R. 1244 bol v majetku Eleuda Leštaka (Leustach), potom Bogomíra, Slopnianskeho, Jakušiča. Ján Jakušič uchádzal sa o ruku dcéry Gašpara Súňoga z Jeseníc, pána v Budatíne, ktorá preto, že chovala tajnú lásku k mladému Forgáčovi, zaživa na Budatínskom hrade bola zamúraná; o čom prehovorím pozdejšie.

EDITOR: Opäť väčšinou geologické poznámky a pár slov k dejinám Vršatského hradu, ktorý už v čase Gustávovej návštevy bol len ruinou.

Mikušovce

Blízo Vršateckého hradu leží obec Mikušovce, obývaná zemianskymi rodinami Budiačovcov, ktorí v erbe majú nakreslenú odťatú nohu. Znamenie toho erbu vysvetľuje povesť nasledovne. Tatári chytili Indricha, pána Vršateckého, i so sluhom Andrejom Budiačom a odsúdených na smrť vrhli nohou o nohu prikovaných do žalára. Aby pána oslobodil, odťal si obetovaný Andrej nohu a tak s tou odťatou nohou ušiel i pán. Tatári, naleznuvší potom skrvaveného sluhu, zadivení nad toľkou zmužilosťou, vyliečeného prepustili na slobodu; on potom kráľom do stavu zemianskeho povýšený, v erbe tak ako podnes jeho schudobnení potomci nosil odťatú nohu. Či tomu tak, dokázať nemôžem.

EDITOR: O Mikušovciach sa autor zamýšľa najmä v súvislosti s rodom Budiačovcov a ich erbu.

Nozdrovice, Tunežice, Ladce a Hloža

Dumajúc utešeným Považím, dotiahli sme späť do Košeca. Od Košeca hore idúc, zjavila sa nám napravo od cesty úhľadná dedina Nozdrovice, známa na Slovensku z pestovania ovocného stromovia a podľa ušľachtilého pestovateľa stromov. Nasledujú potom Tunešice, Ladec a Hloža; za touto obcou na hladkej ceste ako kolkáreň došli sme do mestečka Beluše, kde sme prenocovali.

Beluša

Prvá zriedkavosť mestečka Beluše je hostinský ako kresťan, po toľkých a toľkých krčmách jediný, v celej Trenčianskej snáď sám druhý. Krčmy u nášho ľudu zdajú sa byť základom, ak nie privilégiom vyvoleného národa. — O dákych vynikajúcich zvláštnostiach tohoto mestečka písať neviem, ak to nie, že tu hradská cesta beh Váhu opúšťa a prosto sa uberá cez kopce do mestečka, menovaného Považská Bystrica. Bočná cesta ťahá sa k Váhu smerom do Púchova. Na pamiatku krčmy, kde sme boli dobre uhostení a ubytovaní, chcem pripomenúť jej povýšenosť nielen gastronomickú, ale i astronomickú, to jest nad morom, a tá obnáša 780 stôp.

EDITOR: Gustáv poznámkou o kresťanskom hostinskom narážal na to, že väčšinu krčiem v Uhorsku vlastnili Židia.

Čítajte viac: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1342/Zechenter-Laskomersky_Z-Turcianskych-Teplic-do-Trencianska/1#ixzz6YE99SoTn

Také boli zážitky Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského pri jeho ceste po ilavskom regióne v roku 1877. Koľké z opisovaných miest sa do dnešného dňa vôbec nezmenili? Podeľte sa o svoje postrehy z textu v komentároch.