Mestá a obce regiónu

Mesto Ilava

Ilava je okresné mesto ležiace v severozápadnej časti Slovenska, v regióne stredné Považie. Počtom obyvateľov a celkovou rozlohou patrí medzi najmenšie okresné mestá (k aprílu 2019 tu žilo len 5 582 ľudí), napriek tomu si dodnes udržala historický status významného centra, ktorý je s Ilavou spätý minimálne od čias jej prvej písomnej zmienky. Počiatky dejín tohto mesta nie je možné dokázať písomným prameňom – žiadna listina takéhoto charakteru sa dodnes nenašla, je veľmi pravdepodobné, že bola v minulosti zničená, alebo sa stratila iným spôsobom. Prvá písomná zmienka je totižto datovaná pomerne neskoro, niekde medzi roky 1332 – 1337 a hovorí o vyberaní pápežských desiatkov. Zároveň prezrádza, že v Ilave už v tom čase bola fara, preto je isté, že išlo o rozvinutú usadlosť s dostatočne veľkým počtom obyvateľov a určitým vplyvom aj na okolité vidiecke usadlosti.

Kde bola fara, tam musel byť aj kostol, a tak už minimálne od prvej polovice štrnásteho storočia bola Ilava miestom, kam sa schádzali veriaci počas nediel a sviatkov zo širšieho okolia. Okrem Ilavanov prichádzali obyvatelia okolitých dedín, ktoré vlastný kostol nemali, najmä z Klobušíc a Prejty, neskôr z Podvažia, Iliavky a ďalších. Na sever od mesta Ilava už bohoslužby zabezpečoval kostol a fara v Košeci, datované do rovnakého obdobia. Od kedy sa o Ilave dozvedáme z písomných prameňov, od vtedy mala výnimočné postavenie a privilégiá udeľované samotnými panovníkmi, niekoľkokrát potvrdzované jednotlivými zemepánmi. Pôvodné mestské výsady udelil zrejme Karol Róbert († 1342), upravené vydržali prakticky až do zániku feudalizmu. Otvorená zostáva aj možnosť, že výsady sú ešte staršie, mohli by pochádzať od Matúša Čáka Trenčianskeho, na to však chýbajú konkrétne pramene. Medzi najdôležitejšie mestské výsady z raných dejín Ilavy môžeme určite zaradiť právo konať týždenné trhy, právo ťažby dreva z kráľovských lesov nad Prejtou a Košecou a tiež právo na využívanie rieky Váh (na rybolov, pltníctvo, prievozníctvo a pod.). Začiatkom 15. storočia sa pridal aj výročný jarmok, ktorý sa v Ilave konal 1. novembra na Sviatok všetkých svätých – v rovnakom termíne okolité obce spadajúce pod ilavskú faru slávili hodové slávnosti, ktoré vydržali v rovnakom termíne dodnes.

Pohľad na Ilavu z pravého brehu Váhu v roku 1899. Fotopohľadnica 9 x 14 cm.
Zdroj: Slovenská národná knižnica, projekt Slovakiana.sk, ISBN: 978-80-97005-0-9.

Až v polovici pätnásteho storočia nachádzame prvú zmienku aj o Ilavskom hrade, toho času v rukách Pongráca zo Svätého Mikuláša pod správou kapitána Mikuláša Klobušického. Hoci sa ani tomuto hradu nevyhli rôzne legendy o vzniku (je spájaný s dnes už doslova mýtickým rádom Templárskych rytierov), bol to pravdepodobne práve Pongrác, kto dal postaviť (alebo prestavať) hrad, aby mohol lepšie brániť Ilavu, ktorú svojvoľne okupoval. Na výstavbe hradu sa celkom iste podieľali poddaní a remeselníci z celého okolia. Od tejto chvíle môžeme začať hovoriť o ilavskom hradnom panstve. Pôvodný hrad mal štvorcový pôdorys (pre predstavu dnešného čitateľa mohol hrad vyzerať podobne ako Bytčiansky zámok), zo západnej strany ho spoľahlivo chránila rieka Váh, ochranu ostatných svetových strán zabezpečovala hlboká vodná priekopa napájaná Porubským potokom, tri bašty a hradné múry. Na mieste vtedajšej vodnej priekopy stoja dnes podzemné krypty Farského kostola všetkých svätých. Zložité majetko-právne vzťahy medzi často sa meniacimi zemepánmi a obyvateľmi mestečka nebudeme na tomto mieste opisovať, nájdu si svoj priestor v samostatných článkoch. Ilava, tak ako množstvo iných miest v Uhorsku, musela svoje výsady opakovane brániť. Keďže zemepáni sídlili často na odľahlých miestach, alebo sa pravidelne pohybovali po krajine, moc v hradnom panstve preberali kasteláni a ich zástupcovia. Tí v čase neprítomnosti zemepánov mohli na určitý čas konať svojvoľne a nerešpektovať zavedené práva. Keďže majitelia panstiev spravovali rozlohou obrovské majetky, reagovali na podobný akt nelojálnosti zväčša len otvoreným listom a napomenutím, zriedka kedy zosadením z funkcie.

Vo všeobecnosti sa v listinách Ilava označovala latinským termínom civitas, teda mesto, v polovici pätnásteho storočia, po tom ako bola vyplienená husitmi, sa začala označovať už ako oppidum, teda mestečko, ale pretrvával naďalej aj výraz civitas. Snáď najvýznamnejšie sa v celom šestnástom a v prvej polovici sedemnásteho storočia do dejín mesta a panstva zapísal slavónsky rod Ostrožičovcov, ktorí sa tu udržali po niekoľko generácií. Veľkú časť svojej činnosti, rovnako ako iní, spočiatku venovali protitureckým bojom, aj preto začali s rozsiahlou prestavbou a modernizáciou Ilavského hradu, ktorý nepretržite obývala posádka vojska. I keď sa Osmani nikdy do Ilavy nedostali, Ostrožičovci položili nemalú obeť pri spätnom dobýjaní Uhorska, počas ktorého zahynul aj jeden z bratov Matúš. Ján Ostrožič bol od roku 1549 županom celej Trenčianskej stolice. V Ilave zabezpečili konanie nových jarmokov, zadovážili do okolitých obcí zvony, zakladali školy a výrazne sa presadili v oblasti reformácie. Spolu s Ostrožičovcami sa k novej luteránskej viere museli chtiac-nechtiac pripojiť aj samotní poddaní ilavského pastva. V nepokojnom období druhej polovice sedemnásteho storočia sužovali Uhorsko okrem bojov s Osmanmi aj vnútorné nepokoje zamerané prevažne na vyhnanie Habsburgovcov z trónu. Ostrožičovci neraz padli do podozrenia z účasti na podobných sprisahaniach a povstaniach, až nakoniec v roku 1674 cisárske vojsko obsadilo Ilavu, Mateja Ostrožiča zajali, odviezli zbrane do Leopoldova, nechali zbúrať šesť okrúhlych veží Ilavského hradu a vzniknutou sutinou zahádzali väčšinu vodnej priekopy. Ilavský hrad definitívne stratil svoju obrannú funkciu a viac nebol použitý na vojenské účely.

Na istý čas bolo panstvo bez majiteľa, až v roku 1693 kúpil gróf Siegfried Krištof Breuner celé panstvo za požičaných 80 000 zlatých. Tie získal od uhorského prímasa Juraja Széchenyiho, ktorý, okrem toho, že si ponechal panstvo v zálohu do kedy nebude splatené, presadil aj umiestnenie katolíckeho rádu trinitárov do priestorov hradu. Trinitári už v roku 1695 zriadili na hrade kaplnku a o šesť rokov neskôr začali stavať dvojvežový barokový kostol v podobe, ktorú poznáme prakticky dodnes. Dokončený bol v roku 1722, dovtedy fungujúci ilavský gotický kostol začal strácať na význame, až ho neskôr celkom zbúrali. Trinitári vo svojej činnosti aktívne pokračovali, založili rozsiahlu ovocnú záhradu, rybník a priestory horného hradu začali prerábať na kláštor spolu s nemocnicou. Z Ilavy ich prinútili odísť až reformy Jozefa II., ktorými sa zrušili niektoré “neužitočné” cirkevné rády pôsobiace v Uhorsku. Smrťou Breunera sa ilavské panstvo definitívne zmenilo. Jeho manželka Mária sa totižto po strate manžela znovu vydala za grófa Františka Königsegga, vtedajšieho majiteľa vršatského panstva, čím sa rozsiahle majetky na strednom Považí spojili. Vo vlastníctve tohto rodu vydržala Ilava až do roku 1916, kedy boli zvyšky majetku definitívne odpredané. Noví zemepáni sa okrem Ilavy výrazne zdržiavali najmä v Pruskom (niektorí z nich tam boli aj pochovaní). Išlo o typickú reakciu vtedajšej šľachty, ktorá vymenila chladné priestory Ilavského hradu (časť bola postupne prebudovaná na kaštieľ) za pohodlnejšie bývanie v kaštieli v Pruskom, rovnako ako to urobili Ilešházyovci v susednej Dubnici.

Jadro ilavského panstva tvorilo okrem samotného mesta Ilavy aj mestečko Beluša a obec Prejta. Klobušice formálne podliehali hradnému panstvu, ale mali status samostatnej zemepanskej osady. V šestnástom storočí sa medzi majetky hradu zaraďuje aj dnes už zaniknutá obec Lieskovec a vo vlastníctve ilavskej fary boli aj Tunežice pri Ladcoch. Smerom na východ panstvo siahalo do Iliavky a o pôdu na druhej strane Váhu sa starali poddaní z Podvažia a Savčiny, pričom dochádzalo k početným chotárnym sporom najmä s obcou Slavnica. Dôvodom boli časté zmeny koryta Váhu a tým aj zmeny vo veľkosti jednotlivých pozemkov. V ilavskom hradnom panstve sa dane (cenzus) platili v troch hlavných termínoch – na deň sv. Juraja (24. apríla), na sv. Michala (29. septembra) a na sviatok narodenia Pána (25. decembra).

Ilavania sa, prirodzene, zaoberali tradičným poľnohospodárstvom, ale pre relatívne malú rozlohu ornej pôdy a svoje výsady sa väčšina mešťanov zaoberala obchodom a remeslom. Svoje miesto tu našli početné cechy, spomeňme aspoň mlynárov, súkenníkov, gombikárov, klobučníkov, tkáčov, čižmárov, mäsiarov a ďalších. Práve oni dotvárali typickú novovekú meštiansku vrstvu. Svoje výrobky mohli predávať počas pravidelných jarmokov a týždenných trhov a zabezpečovali tak základné materiálne potreby celého okolia. V Ilave sa okrem iného od konca šestnásteho storočia nachádzali aj dva pivovary, ktorého služby mohli využívať všetci mešťania na varenie piva, najmä počas jarmokov. Právo mali aj na jeho následný predaj, ale nie za ceny nižšie ako ponúkal zemepán. Svojho času išlo o najväčší pivovar v Trenčianskej župe. Dnes sa na historickú tradíciu pivovarníctva snaží nadviazať spoločnosť Ilava Originál, nie však výrobou piva.

Truhlica cechu ilavských stolárov. V monografii mesta Ilava sa zobrazuje ako truhlica mlynárov. Symboly na nej (kružidlo, tesárska sekera, píla) však nasvedčujú tomu, že išlo skôr o stolárov.
Zdroj: Slovenské národné múzeum, Trenčianske múzeum Trenčín, projekt Slovakiana.sk, Inventárne číslo: TM H 80.

Najvyššie postavenie z radov obyvateľov mal v meste (rovnako ako v okolitých obciach) richtár. Bol patrične zodpovedný za chod mesta, zároveň bol prostredníkom medzi vrchnosťou a obyvateľmi, spravoval mestské peniaze, dane, dbal na bezpečnosť a dodržiavanie poddanských povinností. Nápomocní v týchto činnostiach mu boli členovia mestského magistrátu, medzi ktorých patrili inšpektori, hajtmani, notári, hlásnici, hájnici a tak podobne. Celkovo v službách mesta pracovalo až 43 ľudí súčasne. V pomerne veľkých obciach ilavského hradného panstva, akou bola napríklad Prejta, si richtár musel vystačiť sám, v určitých prípadoch s pomocou niekoľkých prísažných. Funkcia richtára sa volila vždy na obdobie jedného roka, väčšinou v decembri. Rovnaký richtár mohol viesť úrad aj niekoľko rokov za sebou. Zatiaľ čo v obciach zastával tento úrad zvyčajne najbohatší a najvplyvnejší spomedzi poddaných, v Ilave často do výberu richtára zasahoval samotný zemepán. V 19. storočí už naplno fungoval obecný výbor, ktorý mal funkcie podobné dnešnému mestskému zastupiteľstvu.

V polovici devätnásteho storočia sa situácia radikálne zmenila, hoci jednotlivé zmeny sa zavádzali do života postupne. Ilava sa stala centrom okresu, sídlil tu daňový úrad, okresný súd, pošta, žandárska stanica a mnoho ďalších inštitúcií, ktoré zmenili chod a vybavenosť mestečka. Modernizačné procesy boli spôsobené zrušením poddanstva, ľudia viac neboli viazaní na pôdu a mohli sa venovať najrôznejším činnostiam. Na okolí naďalej absentoval väčší priemyselný podnik, Ilavania boli zameraní naďalej na poľnohospodárstvo, remeslo, pivovarníctvo a obchod. Prvý náznak industrializácie prišiel spolu s výstavbou železnice. Prvého novembra 1883 už cez ilavský okres premávali vlaky. Menil sa aj sociálny život, v Ilave a v obciach na okolí sa začali zakladať najrôznejšie spolky, družstvá a krúžky. Vo veľkom sa presadili čitateľské spolky, v ktorých sa obyvatelia zoznamovali s literatúrou, hasičské spolky slúžiace na boj s často sa objavujúcimi požiarmi, hospodárske a podporné spolky, dobytkárske družstvá, peňažné ústavy a mnohé iné.

Busta Andreja Hlinku pred Farským kostolom všetkých svätých v Ilave, 29. 6. 1939. Fotografia 13,8 x 8,9 cm.
Zdroj: Liptovské múzeum v Ružomberku, projekt Slovakiana.sk

Aj väznica – dnes už symbol mesta Ilava, má svoje počiatky v 19. storočí. Keďže priestory hradu a bývalého kláštora neboli naplno využívané a ich prevádzka bola nákladná, Königseggovci nemali problém s predajom priestorov štátu v roku 1855. Nanešťastie sa vykonalo len veľmi málo stavebných úprav. Potrebné bolo zamurovať len cesty z kláštora do kostola, čím vznikol veľmi nevhodný priestor pre držbu prvých väzňov zo Skalice. Išlo o veľké cely, v ktorých sa zdržiavalo niekoľko desiatok väzňov súčasne, nemali žiaden osobný priestor, čím boli náročné aj na stráženie. Vznikli ideálne podmienky pre vypuknutie vzbúr a útekov, ku ktorým viackrát došlo. Súčasťou personálu väznice bolo osem hlavných dozorcov a osemdesiat dozorcov. Tieto nové pracovné príležitosti lákali aj obyvateľov okolitých obcí a zavádzali zmeny do vtedy výhradne agrárneho prostredia dedín. Náznaky industrializácie možno vidieť vo vzniku ilavskej tehelne, továrni na výrobu sudov a parnej píle. Nepretržite tiež prebiehala ťažba dreva, intenzívne sa ťažbe venovali najmä na Zliechove.

Centrom priemyslu v tomto období sa však stali pozemky medzi Dubnicou nad Váhom, Lieskovcom a Prejtou. Na týchto miestach v tridsiatych rokoch začali postupne vyrastať Škodove závody, ktoré definitívne industrializovali stredné Považie, hoci naplno sa v závodoch pracovalo až po skončení druhej svetovej vojny, najmä v šesťdesiatych rokoch, kedy tu uplatnenie našlo cez 16 000 ľudí. Ilavu zásadnejšia industrializácia v tomto období obišla.

Ďalšou výraznou zmenou do obrazu krajiny bolo postupné budovanie Vážskeho kanála. Týmto projektom sa nielenže zastavili stáročia trvajúce problémy s povodňami a menením koryta rieky Váh, ale zároveň sa sila rieky začala využívať aj na výrobu elektrickej energie. V priebehu dvoch desaťročí vznikli vodné elektrárne v Ladcoch, Dubnici a v Ilave. Práce na tejto stavbe začali práve v čase veľkej hospodárskej krízy, a tak bol tento zámer prijatý s veľkým nadšením u miestneho obyvateľstva, ktoré tak získalo štátom platenú prácu. Okres počas celej prvej polovice 20. storočia trápila nezamestnanosť. Na výstavbe nepretržite pracovalo 2 000 robotníkov, väčšina výkopových prác sa prevádzala ručne, za pomoci primitívnych bagrov a provizórnej železnice.

Po vzniku Československa sa aj ilavský región začal výrazne politizovať. V súvislosti s nedostatkom práce si svoje miesto v Ilave a okolí našli ľahko radikálne ľavicové strany, ktoré lákali svojim sociálnym programom. Oporu v obyvateľstve našli predovšetkým sociálni demokrati a po roku 1922 aj komunisti. Politický monopol si však v celom okrese zabezpečila Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorá presvedčila svojim programom slovenskej autonómie, konzervatívnymi názormi a hlásením sa ku katolíckej cirkvi.

Tento článok je rozpracovaný.

Monografie o Ilave:

  • BAGIN, Anton – BYSTRICKÝ, Valerián. Ilava. Martin : Osveta, 1991, 305 s. ISBN 80-217-0249-4.

Ďalšia literatúra:

Naše články o Ilave:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *