Architektúra, Cirkevné dejiny, Mestá a obce regiónu

Zaniknutá obec Pominovec

Ťažko by sme v rámci ilavského regiónu hľadali miesto, ktoré dýcha históriou viac, ako Pominovec. O to väčšmi, keď o samotnej obci toho veľa nevieme a aj to, čo vieme, sú často len ničím nepodložené legendy a dohady. A aby toho nebolo málo, to jediné, čo nám z pôvodnej obce Pominovec zostalo, je románsky kostol, dnes známy ako Kostolík sťatia sv. Jána Krstiteľa. Vyčnieva osamote medzi stromami uprostred polí blízko cesty 507 medzi Slavnicou a Bohunicami. Nepozorný cestovateľ ho ľahko prehliadne. Prehliadne tým absolútny unikát, ktorý v regióne nemá obdoby. Pokúsme sa v tomto článku zhrnúť niekoľko faktov a legiend, možno prídeme na to, kto boli ľudia, ktorí tento kostol stavali a aký bol osud ich dnes už neexistujúcej obce?

Najznámejšia legenda, o ktorej ste už pravdepodobne počuli, hovorí paradoxne o zániku osady. Miesta, na ktorých dedina stála, vraj zasiahli také silné povodne, že z obyvateľov Pominovca sa zachránili len štyri rodiny so siedmimi ovcami, ktorí boli nútení odísť o pár stoviek metrov vyššie do Bielych Karpát a tam založili obec Sedmerovec. Tak ako to býva zvykom, z legendy nepoznáme čas, kedy sa to stalo. Vysvetľuje sa ňou prozaicky etymológia nielen Sedmerovca (sedmero oviec), ale aj samotného Pominovca od slova “pominúť”. Ak ale obec a ľudia žijúci v nej dostali názov až od chvíle, keď už prakticky neexistovali, ako sa volali predtým? Prečo by pôvodné meno neprežilo aspoň v názve dodnes stojaceho kostola? Otvorených zostáva príliš veľa otázok.

Priečelie kostola v Pominovci. Súkromný archív autora (ďalej len SAA).

Legendy založené na faktoch

Keď sa nad tým hlbšie zamyslíme, viacero faktov nahráva tejto legende na pravdivosti. Keby sme sa spýtali ľudí žijúcich na strednom Považí stovky rokov nazad, čo ich najviac trápi, označili by za najväčší problém okrem daní a povinnej roboty celkom iste aj rieku Váh. Tá na jednej strane veľa dávala – pitnú vodu, ryby, ľad, živobytie, ale aj veľa brala. Dnes pri pohľade na Váh vidíme skrotenú rieku, ktorá nemá nič spoločné s Váhom v minulosti. Až do tridsiatych rokov dvadsiateho storočia bol Váh v prvom rade živlom, ktorý často menil svoje koryto, rozlieval sa, vytváral meandre, mal viacero ramien a dokázal pohltiť veci, ktoré mu stáli v ceste. Pred Váhom utekali všetci, na ľavom aj pravom brehu, presúvali sa kvôli nemu cesty, stavali sa dediny na kopcoch čo najbližšie k Strážovským vrchom a Bielym Karpatom (existujú aj výnimky, viď Podvažie, Savčina a pod.). Na ľavej strane Váhu dodnes vidíme prirodzene vytvorený breh, pod ktorým si dnes cestu razí železnica, tiahne sa súvisle niekoľko kilometrov, na jeho hrane stojí ilavská väznica, ľahko viditeľný je v Klobušiciach, Prejte aj Dubnici nad Váhom. Nie je to nič iné, než pozostatky mohutného koryta kedysi veľkého Váhu.

Takže áno, Pominovec mohol byť zničený riekou Váh. Nielen raz. Celkom určite jeho obyvatelia pravidelne zápasili s povodňami a s tým, že na ich poliach jeden rok vyrástlo obilie a na druhý rok z neho mohli chytať akurát tak žaby. To sú príliš ťažké podmienky na život obzvlášť v dobe, kedy poľnohospodárstvo predstavovalo kľúčovú úlohu prežitia. Presunúť svoje obydlia vyššie do hôr mohli Pominovčania aj dobrovoľne, resp. s dovolením (či priamo nariadením) zemepána, nemuselo dôjsť nutne k živelnej katastrofe, ktorá by Pominovec celkom vymazala. Staré príbytky zbúrali a stavebný materiál použili na stavbu nových obydlí, to je v dejinách absolútne bežné. So svojim kostolom nespravili nič, jednak preto, že bol murovaný a nápor vody vydržal, tiež iste aj preto, že už vtedy išlo o starú a významnú sakrálnu stavbu, ktorú si nedovolili zničiť ani presunúť. A tu narážame na druhý zaujímavý faktor a tým je samotný kostol. Čo o ňom vieme?

Bočný pohľad na kostolík z východnej strany. SAA.

Kostol sťatia sv. Jána Krstiteľa

Vieme, že je to takmer čisto románska stavba, ktorá vďaka svojej opustenosti nikdy nebola zásadne prestavaná, a tak je viac než isté, že to, čo pri pohľade na Pominovec vidíme dnes, videli aj ľudia sedemsto, osemsto rokov nazad. A to je úctyhodná história, v ilavskom regióne nemá obdoby a svoje miesto si zaslúži aj v slovenských dejinách. Je to rovnaký klenot sakrálnej architektúry ako kostolík v Dražovciach pri Nitre. Bližšie kostol charakterizujeme ako jednoloďový panský emporový kostol. Empora je niečo ako tribúna, vyvýšené miesto v interiéri nad vstupným portálom kostola vyhradené pre zemepána a jeho rodinu, či družinu – oddeľoval sa tým od poddaného ľudu stojaceho pod ním. Taktiež má kostolík polkruhovú apsidu, v ktorej sa nachádza oltár a pôvodné románske okná. Veža je vysoká cez 14 metrov, zakončená je ihlanovou strechou. Stavba je to veľmi hrubá, postavená z lomového kameňa, z vonkajšej strany nemá mnoho dekoratívnych prvkov. Podlaha bola pôvodne zrejme len z utlačenej hliny, súčasná kamenná podlaha škárovaná maltou, je novšia. Aj k podlahe sa viaže legenda, tak ako snáď ku všetkému v súvislosti s Pominovcom. Keďže súčasná kamenná podlaha na pohľad pôsobí rozhádzane, nie je pravidelne usporiadaná, vymyslela sa legenda o tom, že Turci podlahu rozkopali pri snahe nájsť poklad. Netreba pripomínať, že Turci, resp. Osmani, sa do tejto časti Uhorska nedostali.

Kostolík je ukážkou typicky funkčnej vidieckej architektúry, objavujúcej sa u nás v 12. storočí. Štandardu sa však vymyká miesto, na ktorom ho postavili. Leží na nížine, na úplnej rovine, nebol postavený na žiadnom vyvýšenom mieste, ktoré by zdôrazňovalo jeho význam. Nevedno prečo. Vieme aspoň to, že kostolík bol postavený na popud miestneho zemepána, bezpochyby vplyvného, jeho meno však nepoznáme. Práve v 12. storočí bolo umožnené aj jednotlivým šľachticom stavať vlastné kostoly, a tak si azda náš neznámy zemepán zobral do hrobu dôvod, prečo nechal kostolík postaviť zrovna na tom mieste, kde stojí. A možno to celé bolo celkom inak, možno, že neveľkú vyvýšeninu v okolí kostola stáročiami odniesol Váh. Je celkom možné, že už predtým na základoch tohto kostola stála ešte staršia stavba, o ktorej nevieme vôbec nič. Tam, kde chýbajú dôkazy sa vynárajú ďalšie legendy, ktoré kladú vznik kostola do 8. storočia, ba čo viac, poukazujú na to, že pri svojom pôsobení na Veľkej Morave ho navštívili sv. Konštantín a Metod.

Tlačiť históriu kostola v Pominovci do 8. storočia, prirodzene, nedáva žiaden zmysel. V tom čase by sa v ňom nemal kto modliť, hovoríme o pohanskom predveľkomoravskom období. Solúnski bratia ho celkom iste tiež nenavštívili, v ich období bolo na našom území kostolov ako šafranu, určite by sa v písomníctve zachytila zmienka. Pravdepodobne ide o legendy vymyslené v 18. – 19. storočí pri hľadaní a obhajovaní našej dávnej minulosti, možno sú o niečo mladšie. Každopádne, aj archeológia potvrdila možnosť starších základov pod kostolom v Pominovci. Je možné, že kostol naozaj stál na týchto miestach už počas Veľkej Moravy, za vlády Rastislava, či skôr Svätopluka? Nevieme… a nikdy to vedieť nebudeme. Celkom iste tam mohol stáť už v počiatkoch Uhorska, v časoch masívnej kristianizácie nášho územia krátko po roku 1000. Na cintoríne boli objavené kostrové hroby s bronzovými predmetmi datované do 12. storočia. To všetko môže byť hlavný dôvod toho, prečo kostol po legendárnej povodni nezbúrali a prečo sa na miesto Pominovca obyvatelia neustále vracali, pochovávali tam svojich mŕtvych, zúčastňovali sa svätých omší – možno preto, že skutočne ide o kolísku kresťanstva ilavského regiónu, zaručene najstarší kostol na okolí a bezpochyby mimoriadne významné miesto našich dejín. Aby sme na tej významnosti nič neubrali, ešte jedna vec z Pominovského kostolíka robí unikát. Pri poslednom veľkom výskume a rekonštrukcii kostola, pri ktorej bola vymenená strecha, sa v roku 2010 na vnútorných omietkach našli zvyšky stredovekých fresiek zo 14. – 15. storočia zobrazujúce Krista a apoštolov. Môže niečo lepšie vyjadriť nepretržitý a pestrý život stredovekého človeka na týchto miestach?

Význam názvu Pominovec

Osobne si nemyslím, že názov Pominovec vznikol z toho, že sa osada z ničoho nič pominula, stratila. Aký by to malo význam, pomenovať neexistujúcu osadu, veď predsa už predtým v nej ľudia žili, museli sa nejako nazývať. Obzvlášť, keď Pominovce očividne neboli obyčajnou poddanskou osadou, stál v nej panský kostol, sám zemepán v obci alebo jej okolí musel mať svoje sídlo a musel mať veľmi dobrý dôvod na to, prečo sídli práve tam a prečo práve na tom mieste stavia (či obnovuje) svätostánok. Prikláňam sa k názoru, ktorý v názve Pominovce vidí slovanský pôvod “pomin” “pomniť”, čiže spomenúť, spomínať, najmä v duchovnom význame spomínať na mŕtvych. Sympatická mi je predstava, že toto miesto malo svoju úlohu už počas Veľkej Moravy. Práve preto neznámy zemepán nestaval kostol na vyvýšenine, či inak významnom mieste, naopak obnovil kostolík na základoch miesta, ktoré už predtým malo kresťanský význam. Špekulovať o možnom význame už v pohanských predveľkomoravských časoch mi na tomto mieste neprislúcha, hoci aj táto možnosť zostáva otvorená.

Zadná strana kostola s polkruhovou apsidou. SAA.

Ako sme už naznačili, povodňou sa život v Pominovci rozhodne neskončil a ani sa z neho “nepominul”. Ak aj pripustíme možnosť, že štyri rodiny a sedem oviec založili na bezpečnejšom mieste Sedmerovec, iná časť obce na mieste dnešného Pominovca zostala a naďalej v ňom hospodárila, alebo len dočasne odišla, aby sa tam mohla vrátiť, keď Váh ustúpi. Pravda, nikdy z neho nebola veľká dedina, väčšinu času by sme jej obyvateľov spočítali na prstoch niekoľkých rúk. Nepoznáme žiaľ ani začiatky dejín tohto miesta. Svoj prvý písomný prameň získal v roku 1229, kedy nitriansky biskup Jakub potvrdil kúpu Pominovca jobagiónom trenčianskeho hradu menom Bork – prvým po mene známym obyvateľom (alebo aspoň majiteľom) obce. Opäť ide z historického hľadiska o rutinu. Aj obec Prejta uvádza prvú písomnú zmienku s podobným obsahom, trenčianski jobagióni boli hradní vojaci, rytieri, ktorí za odmenu vo vojsku od kráľa alebo zemepána získavali pozemky, hodnosti a niekedy aj celé dediny (čo je úplne štandardný príklad feudálnych lénnych vzťahov). Vôbec to neznamená, že v tom roku boli tieto obce aj založené. Predali sa už ako hotové, fungujúce usadlosti. Mimochodom, rozprávame o tom istom Borkovi, po ktorom svoj názov odvodzuje obec Borčice.

To, čo bolo predtým, už nepoznáme, nikto o tom nenapísal, alebo sa listiny stratili, boli zničené. Hovoríme o tak dlhej histórií, že sa tomu nemožno čudovať. Kostol prežil vpády Mongolov, pri ktorých zhoreli nespočetné množstvá písomných dokumentov, pustošili ale aj susedné etniká. V súvislosti s prvou písomnou zmienkou Pominovca sa spomína, že k predaju Borkovi malo dôjsť po tom, ako bola osada vypálená Moravanmi a to je veľmi príznačné k tomuto obdobiu. Hranica medzi Uhorskom a Moravou nebola hranicou v dnešnom zmysle slova, ale skôr širokou hraničnou zónou, siahajúcou niekedy až po Váh. S väčšími a menšími úspechmi o vplyv na tomto území súperili uhorskí, moravskí aj českí feudáli.1

Pominovec na mape prvého vojenského mapovania Uhorska 1782 – 1785. Zdroj: Mapire.eu

Potomkovia Borka vlastnili obec až do začiatku šestnásteho storočia, po nich sa na držbe vystriedalo množstvo privilegovaných rodín. Neveľké osídlenie sa nachádzalo medzi kostolíkom a riekou Váh, ako nám to ukazuje mapa z neskoršieho obdobia. Obec ležala na hranici ilavského a vršatského panstva a pre obe strany tak nejak zostala na periférii. V jej držbe sa vystriedali Chalupovci, Okružickí, Pružinskí, Trsťanskí, z neskoršieho obdobia spomeňme Šandorovcov, ktorí sú pochovaní priamo na cintoríne pri kostolíku. Záujem o kostolík však celkom iste bol, inak sa nedá vysvetliť snaha o rozšírenie kostola na južnej a severnej strane postavením drevených tribún – ľudia sa do malého priestoru jednoducho nezmestili. Odstránené pre zlý stav však boli už o storočie neskôr. Z tohto obdobia pochádza aj niekoľko nepatrných barokových úprav kostola. Rovnako samotný oltár je barokový, s obrazom sv. Jána Krstiteľa, nad ktorým je výjav korunovania Panny Márie.

Novoveké dejiny obce

V dejinách zažiaril Pominovec ešte minimálne jedenkrát, a to v čase, kedy už v obci fungoval len jeden majer a žilo v nej dohromady 32 obyvateľov. Svoje miesto si tu našiel jeden z prvých liehovarov na Považí, na svedomí ho mali noví zemepáni z rodu Königseggovcov, ktorí z majera spravili viac ako životaschopné hospodárstvo so záhradami. Už v tomto čase sa po prvý raz začalo pracovať na obnove chátrajúceho kostolíka, vymenené boli stĺpiky držiace okná a tiež vstupná brána s kamenným portálom. Osud majera skončil však rovnako smutne ako osud celej dediny. Po odchode Königseggovcov fungoval majer dočasne v súkromných rukách, prešiel si celou radou štátnych vlastníkov počas Slovenského štátu aj formujúceho socialistického Československa, na čas bol súčasťou Poľnohospodárskej školy v Pruskom. V roku 1936 sa vykonala zásadná obnova kostolíka. Koniec koncov, ešte v druhej polovici dvadsiateho storočia to bolo miesto, ktoré spĺňalo svoju úlohu – posledný pohreb bol vykonaný v roku 1979, aj keď už len na výnimku. Napokon však zostatky majera definitívne rozkradli a zničili v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Spolu s nimi bez akejkoľvek úcty zmizli do neznámych zbierok aj zvyšky pôvodného vnútorného vybavenia kostolíka. Nepomohlo ani to, že kostol v novembri 1963 vyhlásili za kultúrnu pamiatku.

Pominovec na mape druhého vojenského mapovania Uhorska 1819 – 1869. Zdroj: Mapire.eu

A možno je to tak aj lepšie. Keby sa hrdinovia tohto príbehu – štyri rodiny a sedem oviec – rozhodli neopustiť dedinu a vybudovať z nej obdobne veľkú obec ako susedná Slavnica či Sedmerovec, s najväčšou pravdepodobnosťou by niekoľkokrát prebudovali a modernizovali aj svoj svätostánok a nám by dnes už nezostali prakticky žiadne hmotné pamiatky na počiatky kristianizácie ilavského regiónu. Bez zbytočného zveličenia môžeme tvrdiť, že práve tam boli krstení predkovia rodín, ktorí žili, alebo sa ešte len chystali osídľovať územie stredného Považia. A tak keď najbližšie pôjdete po hlavnej ceste medzi Slavnicou a Bohunicami, nezabudnite sa aspoň obzrieť smerom k Váhu, na miesto, kde už dlhé stáročia nehybne stojí Kostolík sťatia sv. Jána Krstiteľa. Je to miesto, ktoré si toho veľa pamätá.

Záverom by som rád poďakoval všetkým, ktorí sa na obnove, výskume a každoročnom udržiavaní kostolíka a okolia podieľali.


1 K tomu pozri DVOŘÁK, Pavel. Stopy dávnej minulosti 3. Budmerice : Rak, 2013, s. 96. ISBN 978-80-85501-59-9.

Dodatočné zaujímavosti:
  • Od roku 2004 sa v Pominovci v poslednú augustovú nedeľu koná cyklopúť, spojená s požehnaním bicyklov.
  • V roku 2009 vydala Slovenská pošta známku v hodnote 0,10€ s vyobrazením empory kostolíka.
Literatúra o Pominovci:
  • BRABENEC, Vojtech. Zaniknutý Pominovec. Článok z novín Považie, 1999.
  • CHRASTINA, Peter. Vlastnícky kostolík v Pominovciach. Článok z novín Považie, marec 1996.
  • KOBELA, Adolf. Kostolík v Pominovci – nedocenená historická pamiatka. Článok z novín Považie, november 1999.
  • KUŽELA, Leo. Pominovec – duchovná oáza uprostred polí. b. m., b. v., b. r. Brožúra.
  • ŽÁRY, Roman. Románska architektúra na Slovensku. Bratislava : 1984, 38 s.
  • Za zmienku stojí aj stredoškolská práca študentky Márie Nagyovej z roku 2013, z Piaristického gymnázia Jozefa Braneckého v Trenčíne.
Odkazy:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *